V malebnej dvojtisícovej turistickej a rekreačnej obci Gohrisch v Saskom Švajčiarsku na česko-nemeckom pohraničí, sa koncom septembra stretli po tretíkrát stovky ludí, ktorým je blízka hudba Dmitrija Šostakoviča (3. Medzinárodné Šostakovičove dni v Gohrisch 28. – 30. september 2012). Pred tromi rokmi ešte bezmenné, teraz Šostakovicove námestie, je jedinou adresou tohoto druhu v Nemecku, tabuľka s názvom námestia je pripevnená na malej čakárni miestnej autobusovej zastávky, na námestíčku je umiestnená Šostakovičova busta. Do obce Gohrisch, do vtedajšieho vládneho rekreačného strediska NDR, ktorý hostil také osobnosti, akými boli David Oistrach či Michail Šolochov, bol pozvaný v júli 1960 aj Dmitrij Šostakovič. V bývalom vládnom hosťovskom dome je doposiaľ takmer bez zmeny zachovaná izba, v ktorej Šostakovič v roku 1960 týžden býval, taktiež priestrannejšie apartmán, v ktorom v roku 1972 pobudol takmer mesiac so svojou manželkou Irinou. Do uvedeného rekreačného strediska neprišiel tento ruský skladateľ na dovolenku. V Drážďanoch sa zúčastnil na nakrúcaní dobového (a propagačného) filmu jeho priateľa Lewa Arnstama „Päť dní – päť nocí“, ktorý pojednával o cez vojnu ukrytých cenných obrazoch drážďanskej obrazárne a o rozhodnutí, odviezť ich po vojne do Moskvy. Šostakovič mal k filmu skomponovať hudbu. Nakrúcanie filmu si letmo pozrel, prešiel sa po ešte vojnou žalostne zničených Drážďanoch, ale jeho hudba k filmu po tieto dni nevznikla. Šostakovič strávil napokon čas v krásnom parku, v prírode ovenčenej pieskovcovými masívmi – a behom troch dní vytvoril svoje legendárne autobiografické 8. sláčikové kvarteto. Niet v ňom náznaku po idylickej krajine, ktorá ho obklopovala, dielo nesie hlboké stopy osobných tragických prehier a spoločenských ruín, dominujú v ňom žalujúce iniciálky „D-S-C-H“. Tento jeho pravdepodobne jediný opus, ktorý vznikol mimo jeho rodnej vlasti, označil Šostakovič za “pseudotragický, nikomu potrebný a ideologicky zvrátený”. Očití svedkovia sa dodnes pamätajú, že sedával a komponoval pri miestnom jazierku. Slzy, ktoré Šostakovičovi pri vzniku 8. sláčikového kvarteta stekali, nevidel nikto, priznal sa k nim sám.
V čase, keď od prvej návštevy Šostakoviča v Gohrisch ubehlo viac než pol storočia, založilo v obci pár nadšencov Spolok Dmitrija Šostakoviča (medzičasom má vyše 60 členov) a v úzkej kooperácii s elitným orchestrom, Sächsische Staatskapelle Dresden, vznikli napokon v roku 2010 „Medzinárodné Šostakovičove dni“ – festival, prvý tohoto druhu v celosvetovom meradle. Prvý ročník festivalu sa uskutočnil v miestnej drevenej stodole (v malej obci sa nenachádza žiadna miestnosť, ktorá by mohla poslúžiť ako koncertná sieň), z ktorej poľnohospodári vyviezli slamu a vytvorili pohľadné auditórium. Napodiv fungovalo všetko, od akustiky cez nahrávaciu techniku až po elegantné obecenstvo. S odbornou podporou (umeleckým vedúcim festivalu je Tobias Niederschlag, koncertný dramaturg Sächsische Staatskapelle Dresden) sa podarilo novovzniklému spolku vytvoriť umelecky a spoločensky veľkolepý sviatok hudby zasvätený Dmitrijovi Šostakovičovi. A ten si vyžiadal pokračovanie. Tohoto roku sa uskutočnil v obci medzi pieskovcami už jeho tretí ročník. Podobne ako vlani sa i tohoto roku stal dejiskom festivalu prepožičaný cirkusový stan postavený doslova na zelenej lúke. V ňom stál skvostný Steinway, do ňho sa zmestil celý rad vysokokarátových sólistov (huslista Gidon Kremer, klavirista Igor Levit, violončelista Isang Enders, sopranistka Evelina Dobračeva, altistka Marina Prudenskaja, tenorista Vsevolod Grivnov), komorné súbory (Drážďanské kvarteto, členovia súboru Kremerata Baltica) i samotná Sächsische Staatskapelle Dresden s dirigentom Michaelom Jurovským.
Na koncerty prúdili po prašných a krivoľakých cestách od parkovísk do stanu ako do opery zaodetí poslucháči, ktorých festivalová kancelária na záver vyčíslila: bolo ich spolu vyše 2500. Pochádzali z Drážďan, blízkeho okolia i zo stovák kilometrov vzdialených destinácií. Ťažisko festivalu spočívalo pochopiteľne v hudbe Dmitrija Šostakovica. Zaznelo jeho Sláčikové kvarteto č. 9, Sedem romancí na básne Alexandra Bloka pre soprán, husle, violončelo a klavír, vokálny cyklus pre soprán, alt, tenor a orchester „Zo židovskej ľudovej poézie“ op. 79 a rané Klavírne trio č. 1. Navyše, Šostakovičov výrazný hudobný rukopis znel i filmom „Le Violon de Rothschild“ (Rothschildove husle). Vo filme je zaznamenaná rovnomenná opera jeho žiaka Benjamina Fleischamnna, ktorý padol 1941 na fronte. Šostakovič operu dokončil a inštrumentoval. Ďalší skladatelia, ktorých diela festival obohatili, patrili akoby k Šostakovičovým príbuzným. Samotný Gidon Kremer, člen kuratória festivalu, sa podielal na interpretácii diel Šostakovičovho priateľa Mieczysława Weinberga, Sofie Gubaiduliny a Alfreda Schnittkeho. Hudba všetkých doposiaľ menovaných mala jedného spoločného menovateľa: prostredníctvom špičkových interpretov sa bolo možné do nej priam ponoriť a vychutnať ju bezo zvyšku. Akýmsi bonbónikom, vymykajúcim sa z dramaturgie „rodiny“ Šostakoviča, bolo 36 klavírnych krkolomných variácí na „El pueblo unido, jamás será vencido“ Frederika Rzewského, frapujúco podaných Igorom Levitom. On, i všetci ostaní hudobníci, vytvorili bez nároku na honorár neopakovateľnú festivalovú atmosféru.
