úterý, 14. říjen 2014

Pavel Haas. Včera byly u mne na návštěvě všechny hvězdy...

Napsal(a) 

(21. 6. 1899 – 17. 10. 1944)

Pred 70 rokmi, 17. 10. 1944, dorazil na rampu koncentračného táboru Osvienčim transport z mesta Terezín. Všetci čo vystúpili, boli vzápätí podrobený selekcii. Viac než 90% všetkých transportovaných bolo ešte ten istý deň, nedlho po selekcii, poslaných do plynu. Medzi nimi i skladateľ Pavel Haas.

Medzi tými čo prežili bol dirigent Karel Ančerl, ktorý uviedol 13. 09. 1944, necelý mesiac pred transportom a smrťou komponistu v Terezíne Haasovu skladbu, Štúdia pre sláčikový orchester. To bola neoficiálna premiéra. Oficiálna sa odohrala 1. 09. 1944 a je zachytená na kamere. Vo filme môžeme vidieť dirigujúceho Karla Ančerla na pódiu a Pavla Haasa, ako mu podáva zdola ruku a ukláňa sa publiku. Publikum počúva s vážnou, kamennou tvárou. Medzi nimi i Hans Krása, autor najúspešnejšej Terezínskej produkcie, detskej opery Brundibár. I on umiera 17. 10. 1944 v plynových komorách.

Štúdia pre sláčikový orchester  nemá žiadne opusové číslo. Dielo vzniklo z dôvodu Ančerlovho orchestrálneho telesa. Predchádzali mu 4 piesne na slová čínskej poézie, taktiež bez opusového čísla, ktorých príprava spadala do úmrtia skladateľovho otca, ktorý zomrel 73-ročný v Terezíne.

V Terezíne však zazneli i diela z minulosti, napr. Klavírna suita op. 13, ktorú interpretoval virtuózny pianista, Bernard Kaff. Nebolo to prvýkrát, čo Kaff túto skladbu hral, práve jeho jedinečná technika stála za vznikom Suity, avšak bolo to naposledy. Bol vytriedený na smrť z toho istého transportu ako Pavel Haas, 17. 10. 1944.

Klavírna suita op. 13 je posledné dielo, ktoré zložil Pavel Haas v dome svojich rodičov, predtým než sa nasťahoval do bytu svojej nastávajúcej manželky, lekárky Soni Jakobsonovej, aby sa naďalej venoval výlučne skladbe a súkromnému vyučovaniu hudby. Soňa Jakobsonová bola ošetrujúca lekárka Haasovej matky, ktorá zomrela v decembri 1933. Po svadbe sa vďaka existenčnému základu lekárskej praxe nielenže odpútal od rodičovského domu, kde ho po smrti matky nič nedržalo, ale i od obuvníckeho obchodu otca, kde fungoval ako spoločník a pomocník pri predaji a distribúcii. Odteraz nebol len absolventom konzervatória pod vedením geniálneho Leoša Janáčka, bol plnohodnotným umelcom na voľnej nohe a mohol sa venovať tomu čo bolo od ranných rokov jeho najväčším prianím - hudbe. Obuvnícke remeslo jeho predkov bolo minulosťou.

Suita vznikla v roku 1935 na vrcholu tvorivých síl, prechádzali jej úspech Dychového kvinteta op. 10, ktoré bolo uvedené vo Viedni a vyvolalo veľký ohlas a Predohra pre rádio op. 11, slávnostný hymnus na bezhraničný svet zvuku, tónov a vĺn, ktoré cestujú vzduchom. Text poskytol brat Hugo Haas, skladba zaznela v Brnianskom rozhlase a bola mu určená. Je to viac než len príležitostné dielo, je to optimistická vízia neokliešteného ľudského ducha, navzdor dobe, ktorá sa chystala okliešťovať celé národy a rasy.

Po Suite sa hudobná kariéra Haasa rozbehla na plné obrátky. Väčšinou komorné sklady vystriedal ambiciózny projekt: opera Šarlatán, v troch aktoch s 30 sólistami, dvoma zbormi, jedným operným a jedným operetným, ďalšími komparzistami, tanečníkmi a tak ďalej. Norimberské rasové zákony, donútili Haasa aby obišiel zvolenie autora predlohy a napísal si libreto sám. 2. 04. 1938 sa uskutočnila premiéra tohto titanského výkonu, nielen po umeleckej, ale i organizačnej stránke, v brnianskom Zemskom divadle a mala veľký úspech. Hudobné bohatstvo bolo tak prekypujúce, že témy zo Šarlatána boli použité i v 3. sláčikovom kvartete op. 15, ktorý bol síce prijatý na prevedenie, no k premiére už nedošlo. Skladateľ, ktorý ten istý rok, 1938, slávil úspech s mohutnou operou, ktorá dokázala okolo seba zhromaždiť predných brnianskych umelcov svojej doby, bol zo dňa na deň nežiadúcou osobou.

Lekárska prax Soni Haasovej bola zrušená, rodine s malým dieťaťom bol jedným rozhodnutím odobraný existenčný základ. Pod týmto tlakom sa rozhodli manželia Haasovi k zúfalému kroku – 13. 04. 1940 sa, po piatich rokoch manželstva, rozvádzajú. Lekárska prax je vrátená, avšak deň rozvodu je taktiež dňom oficiálneho policajného odhlásenia Pavla Haasa zo spoločnej domácnosti. Síce je odhlásenie len formálne a rozvedený manželia žijú naďalej spolu, no raz spustený úradný mechanizmus sa nedá zastaviť a tak po roku, na jar 1941, sa musí Pavel Haas skutočne presťahovať do bytu svojho otca. Koncentrácia židovského obyvateľstva sa čoraz viac a viac urýchľuje a tak sa zanedlho musia syn a otec sťahovať do ešte menšieho obydlia, ktoré bude posledné. Odtiaľ sú obaja 2. 12. 1941 deportovaný smerom Terezín.

Zikmund Haas se syny Pavlem a Hugem Zikmund Haas se syny Pavlem a Hugem
Stratu matky mu nahradila láska ženy, ktorej osobné prianie aby sa venoval výlučne hudbe, odštartovalo u Haasa nesmierny kreatívny výkon, ktorý strhával čoraz väčší a väčší počet ľudí: hráčov komorných dychových súborov, spevákov vokálnych cyklov, virtuóznych pianistov a nakoniec celé mesto – Brno; mesto, kde uviedol svoju operu Šarlatán a tak obohatil, Janáčkom už i tak bohato obdarený operný repertoár o osobitný hlas, ktorý sa bude musieť však navždy presadzovať oproti životnému dielu svojho učiteľa. Haasovi nebolo dopriate zostarnúť do typického Janáčkovsky bielovlasého veku, jeho vlasy sú ešte i na filme z Terezína síce preriedené, ale čierne. Po opustení rodičovského domu sa tešil slobode umelca a človeka, aby sa po piatich rokoch opäť našiel v malej izbe so starým otcom, ktorého prežil o 6 mesiacov.

Dátum svadby Pavla a Soni bol 17. 10. 1935. O deväť rokov neskôr, v ten istý deň, prichádza na rampu koncentračného tábora Osvienčim transport z Terezína, z ktorého vystupuje Pavel Haas, Bernard Kaff, Hans Krása a Karel Ančerl, traja určený na smrť, jeden na prežitie.

Zatiaľ čo Soňa Haasová zabezpečovala manželovi materiálnu istotu a rodinný komfort, aby sa mohol venovať hudbe a vytvoril tak svoje vrcholné opusové čísla, úlohu múzy v mladom veku a inšpiráciu pre ranné skladby prevzala Marie Jaroušková. Osobný zážitok, týkajúci sa jej osoby, sa otlačil v symfonickej básni Zesmutnělé Scherzo op. 5, skomponovanú v roku 1921, ešte pod vedením Leoša Janáčka, ktorý sa popri Marie Jarouškovej taktiež zaslúžil o jej konečnú podobu. 

V letnom semestri 1921 rozoberali študenti symfonickú báseň Debussyho La mer – More. Popri tom im Janáček kládol ku srdcu, že moderný skladateľ 20. storočia si nehľadá inšpiráciu nikde inde než vo vlastnom živote. Alegorický obraz mora a vlastná existencia ako program symfonickej básne, to všetko sa odrazilo v skice kompozícii:

„Veliká zahrada, dýšíci jarem a láskou... Duše je nepokojná jako rozvlněné moře, srdce zmítano jest jako opuštěný koráb, nekonečná touha, bolestná jako zapadajíci slunce... Temno – večer – jarní večer, bolestný večer... Hvězdičky svíti jako jediná naděje... Nepřišla... Osud je tvrdý, nepoddajný!! Zase jeden z těch večerů, kdy člověk ztrácí víru v lásku, v život a vše...“

Akú nadhodnotu dokáže dať hudba vytýčenému programu je vidno v konečnom výsledku symfonickej básne. Všetko tu má väčší, širší a univerzálnejší rozmer, definitívna podoba je omnoho viac, než len prostá zvukomaľba sklamaného očakávania.

„Veliká zahrada“ je v skutočnosti Špilberk, pre Janáčka symbol útlaku a bolesti, pre Haasa znovu nájdená rajská záhrada, prekračujúca v blížiacom sa večeri a pokročilej jari svoje hranice. Čo tento rast podporuje a urýchľuje je duša a srdce milujúceho, téma túžby premieňa všetko okolo seba, pevnosť, väzenie, mesto, na záhradu a vnútro na rozvlnené more. Hudba premieňa hlboko individuálny zážitok, síce úprimne precítený, no i sentimentálne intímny, ako náhle ho autor chce uchopiť do slov, pripomínajúci miestami presladene milostnú lyriku, na expresívne existenčný zážitok. V prvej polovici mladistvý výboj kulminuje v netrpezlivom pokluse až sa v závratnej rýchlosti potkne sám o seba a utíchne. Heroický pátos tu paroduje sám seba, scherzo končí a nastáva druhá časť, vznešene utešujúca ako kniha Genezis. Komponista je zároveň Adam i Hospodin, jeho túžbe v záhrade odpovedá útecha na nebi. Hviezdy a pokojné nočné nebo ho zmieria s osudom, zo stratou, tlmia jeho údery, zmierňujú bolesť a tíšia smútok z blízkeho vyhnania. Dielo doznieva v pianissimu.

Haas pôvodne nazval skladbu Majales a neskôr zmenil názov na Zesmutnělé Scherzo, ktorý odpovedá viac jeho nálade. Janáček má veľkú zásluhu na konečnej podobe skladbe, nielen teoretickými výkladmi, rozborom Debussyho a radou brať si vlastnú existenciu ako program, ale i praktickými zásahmi, hlavne v záveru skladby. Ten totiž posúva dielo od prostého zrkadlenia milostného sklamania jedinca na vše obsiahlu, univerzálnu útechu každému, kto sa pozrie občas hore na hviezdy. Je to bolesť, avšak zmierená, je to útecha ktorú si dáva sklamané srdce samé sebe a tak je samo sebe Stvoriteľom.

Je to taktiež spojenie mladého ducha so stareckým, spojenie Pavla Haasa s Leošom Janáčkom na „kopci, v jehož útrobách řvalo tolik bolesti“ ako opísal Janáček Špilberk, „vo veliké zahrade“ ako videl Špilberk Haas; učiteľa čo zomrel 74-ročný a bol pochovaný s veľkou slávou na Ústředním hřbitove v Brne, kde jeden smútočný prejav pripadol aj mladému žiakovi, ktorý zomrel 43-ročný v plynovej komore, bez útechy, bez slávy, bez prejavu a je spomenutý pod menom svojho známejšieho brata Huga Haasa malými písmenami na Brnianskom Židovskom Hřbitově. Učiteľa, ktorý vytvoril svoje najslávnejšie diela vo vysokom veku, ktorý vo svojich štyridsiatich rokoch bol naproste neznámy, práve sa chystal ohromovať svet, ktorého uznania sa dožil až ku sklonku života, ktorý mladistvo „rozkvitol“ v blízkosti svojej neskorej múzy Kamile Stösslovej a žiaka, ktorého mladistvý elán v 30. rokoch a od smrti matky 1933 obrástol tieňmi, z ktorých sem-tam prebleskli šťastné časy svadby, rodinného života, narodenia dcéry, úspechu ako skladateľa, aby v roku 1938 rýchlo hasol a predčasne zostarol starosťami o existenciu blízkych a seba samého.

Odtrhnutý dobrovoľne od rodiny, ktorá jediná mu bola istotou v pomalom odcudzovaní jedných občanov občanom druhým, obklopený pribúdajúcou ľahostajnosťou k osudu susedov, ktorý dostali na svoje oblečenie židovskú hviezdu, pred očami ponižovanie druhých a smrť otca, čo jediné než si dodať odvahu a útechu sám, tým jediným, čo bolo na začiatku – hudbou; pripnúť sa ešte tesnejšie k ideálom republiky a viere svojich predkov. Tak vznikli Terezínske diela, diela bez opusového čísla, v dobe keď ľudom tetovali čísla na predlaktie, každé z nich hviezda útechy, keď hviezdy boli prišité ľudom na odlíšenie od ostatných. Tieto Terezínske hviezdy bez opusového čísla svietia tým istým jasom ako hviezdy Zesmutnělého Scherza op. 5 sklamanému milencovi, stavajú most medzi vyhnaním z “veliké záhrady“ a mestom Terezín, premeneným v pevnosť a väzenie, sú túžbou po láske a slobode i útechou bolesti, stoja nad budúcnosťou i minulosťou, nad časom, vo večnosti.

Nebol to však jediný zásah Janáčkov do Haasovho diela, už v 1. sláčikovom kvartete op. 3  škrtol rezolútni záver a tak sa toto ranné dielo končí ako začína, lento e grave a končí morendo, čo znamená veľmi pomalé a slávnostné tempo a ku koncu umierajúc. Síce je tak dielo formálne uzavreté, avšak rozhodnutie zakončiť mistrovskú školu u Janáčka pred verejnosťou týmto komorným dielom a nie Zesmutnělým Scherzom op. 5 poškodilo reputáciu Janáčka a zabrzdilo i kariéru Pavla Haasa ako komponistu.

A tak i dnes, keď sa slávi 160 rokov od narodenia Leoše Janáčka a celý festival Janáček Brno, ktorý sa koná od 21. 11. 2014 – 29. 11. 2014 nesie titul Happy Birthday Leoš, zostalo na Pavla Haasa, od ktorého násilnej smrti, 17. 10. 1944 uplynulo 70 rokov a je dátumom ešte bližšie k festivalu, len jedno matiné, kde bude uvedený s ostatnými autormi, zatiaľ čo festival ponúka bohatý repertoár od 1. klavírneho koncertu Bély Bártoka až po Different Trains Steva Reicha. V jednom z takých transportov o ktorých je skladba Steva Reicha sa viezol i Pavel Haas na smrť. Toto ignorovanie je o to viac do očí bijúce, keď si uvedomíme, že význam diela Pavla Haasa stúpa z roka na rok a že jeho meno nesie jeden z najprestížnejších komorných súborov v súčasnosti, Pavel Haas Quartet, ktorý bol v auguste 2014 ocenený Grammophony Awards.

Najväčšia výzva tak i dnes zostáva, nebrániť Pavla Haasa proti zabudnutiu, ale paradoxne proti nedostačujúcej spomienke na okraji slávy, ktorá žiari od jeho mentora a učiteľa a v ktorom tieni spola kvitne, spola chradne. Marginalizácia diela komponistu, ktorý nemá výpočet toľkých geniálnych skladieb ako Leoš Janáček, je horšie než zabudnutie, pretože to vypovedá o našom vlastnom pokryteckom náhľade na umenie. Očakávame kvalitu i kvantitu, očakávame zavŕšený boj, trochu mystifikácie, vitalitu a heroickosť. Necháme sa príliš ľahko oslepiť výpočtom diel a pritom zabúdame že diela bez opusového čísla Pavla Haasa, vytryskli na mieste, kde hudba a kultúra bolo to jediné, čo ostatným pripomínalo, že i za takýchto ponižujúcich podmienok ostanú ľuďmi s dôstojnosťou, schopný vytvoriť diela, ktoré prinesú útechu a radosť nielen im samým, ale i ľuďom, ktorých ľahostajnosť ich na to miesto priviedla.

Festival Leoše Janáčka v novembri 2014 bude veľkou slávnosťou, bude sa oslavovať výročie narodenia komponistu, ktorému sa ku konca života splnili všetky sny a ktorý sa nesmiernou mierou zaslúžil o mesto Brno a Moravský kraj. Smrť Pavla Haasa nemá v sebe nič slávnostné, dokonca ani tragické, je hrozná, postráda všetky atribúty láskavosti, akými si niekedy zaobaľujeme jej definitívnosť, je surová, bezohľadná, bez všetkých ceremónii a absurdne náhodná. Pavel Haas umrel bez lásky, bez uznania a zoči-voči takejto smrti dokázal vytvoriť diela, ktoré sú lásky plné a preto si zaslúžia ešte väčšieho uznania než im je dané. Pavel Haas komponoval navzdory smrti a to je najväčšie hrdinstvo, ktorého môže človek dosiahnuť: neklesať na duchu, keď je človeku zobrané všetko, ale nahradiť si všetko sám, obklopiť sa vlastným tvorstvom, svietiť si vlastnými hviezdami, aby mu prinášali útechu a obdarovať ostatných bez očakávania vďaky.

Komentáře

Czech English French German Italian Portuguese Spanish

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.