Slovenské vydavateľstvo Hevhetia sídliace v Košiciach nedávno oslávilo desiate výročie svojej existencie. Jeho zakladateľom a hybnou silou je Ján Sudzina, ktorý do dovtedy konzervatívneho prostredia priniesol silnú platformu konfrontujúcu tvorivých ľudí, originálne myslenie a skvelú hudbu.
Hevhetia nedávno oslávila desiate výročie svojej existencie. Ako by si zhodnotil uplynulých desať rokov činnosti? Stalo sa to, čo som ani nepredpokladal. Z malých ambícií vydať zopár nosičov a urobiť si radosť vyrástlo za desať rokov niečo, čo je z pohľadu tohto prostredia zázrak. Vznik sto albumov za takýchto podmienok mi spätne pripadá ako proces samokvasenia, ako keď vzniká oceán z jedinej kvapky vody. Je to množstvo práce, osobného vkladu, úsilia, kapitálu i tvrdohlavosti. Vzniklo niečo, čo má pre mňa nespochybniteľnú hodnotu, prirodzeným vývojom i systémom pokus – omyl. Išlo o nastavenie systému, mediálneho prostredia, vzťahu umelec – poslucháč. Ešte väčšou hodnotou, než výsledok je pre mňa samotný proces vzniku. Hodnotím to ako zázrak, s takýmto zázemím. Máme isté hodnoty v rukách, ktoré sú trvácne a nespochybniteľné.
Ako vydavateľstvo vzniklo? Ako tridsaťpäťroční usadení ľudia s rodinami a ekonomickým zázemím sme sa rozhodli, že sa vrátime k tomu, čo nás napĺňa – k hudbe. Začali sme amatérsky hrať. Bol to relax, keďže som bol vyťažený v inej sfére. Založil som firmu, hudobné nástroje sme si dali „do nákladov“ a ako predmet podnikania sme uviedli hudobné vydavateľstvo a agentúru. Náhodou som kontaktoval českého basgitaristu Pavla Jakuba Rybu, ktorému som pomohol zorganizovať koncerty v Košiciach. V roku 2001 som mu pripravil turné s promo kampaňou. Na základe úspechu sme zopakovali turné i v Poľsku. Ryba navrhol, či by som nevydal jeho CD. Poňal som to vyložene maximalisticky, vydali sme jeho štúdiové i koncertné CD a zároveň i vinyl, čo bola v tom čase rarita. Nevedel som nič o nahrávaní ani o autorských právach. Nezávislá distribúcia vtedy prakticky neexistovala. Obchádzal som teda predajne na Slovensku i v Čechách a učil sa princípy reciprocity a barterového obchodu. Následne sa mi dostala do rúk kniha o basgitaristovi Jacovi Pastoriovi. Fascinovala ma a preto som kontaktoval vydavateľa Billa Milkowského a inicioval slovenský preklad tejto knihy s CD prílohou vybraných interpretov. Na odporúčanie Petra Lipu ma neskôr kontaktoval Oskar Rózsa, ktorému som potom vydal album improvizovanej hudby. Na albume vtedy účinkovala slovenská špička jazzových umelcov. Prvý zlom od jazzu ku klasike nastal, keď sa ma klavirista Miki Skuta po jednom koncerte spýtal, či nemám záujem i o vydanie klasiky a jeho Bachove Goldbergovské variácie sa stali našou prvou nahrávkou klasickej hudby.
Aké je teda zameranie Hevhetie? Pokiaľ ide o zameranie vydavateľstva, nechcem ho škatuľkovať. Nemám žiadne limity a nemám rád kalkuláciu ani špekuláciu. To, čo vydávam, mapuje to, čo počúvam – hudbu, ktorá ma oslovuje a napĺňa. Teraz počúvam hlavne zborovú hudbu, stredovekú polyfóniu, ale v rámci rôznorodosti napríklad i dobrý pop. Oslovuje ma miera talentu, obsah, úsilie a istá nekompromisnosť. Na druhej strane ma priťahuje i zemitosť, autenticita, úprimnosť, živočíšnosť a priamočiara výpoveď. Niekedy váham, ale stále viac sa odvraciam od prešpekulovaných vecí, od prílišnej formy bez obsahu.
Čo vlastne znamená samotný názov Hevhetia? Keď som začal pracovať v súkromnej sfére, založili sme firmu Hev-Het (v dialekte „tu – tam“, v zmysle import a export ). Znelo to tajuplne a kto pozná zemplínske nárečie, ten sa pobavil. Neskôr som založil ďalšiu firmu Hevhetia. Názov mal viac inotajov, ľudia si ho plietli napríklad so švajčiarskymi fondami. Názov Hev-Het sa mi však páčil viac. Nazval som tak náš sublabel – Hev – Het Tune. Má široké zameranie, ale v snahe o marketingové odlíšenie od Hevhetie je to viac pesničkový label, je zameraný viac na funky, blues, pesničkárov a jazzové debuty. Vyšli tam napríklad Silvia Josifoska, Edo Klena, Grooving Heads alebo Preßburger Klezmer Band.
V čom sa Hevhetia odlišuje od iných vydavateľstiev? V tom, že výber robím ja a nesnažím sa robiť to producentsky, ponechávam to na tvorcov. Neformujem, iba vyberám. Zodpovedá to mojej vnútornej predstave, ako by to malo vyzerať.
Čo považuješ za doterajšie najväčšie úspechy vydavateľstva? Za najväčší úspech považujem, že sa vyformovalo to, čo existuje a funguje v medzinárodnom meradle. Máme úspešné nahrávky a potom nahrávky, ktorých čas podľa mňa ešte len príde. Komerčná úspešnosť je irelevantná. Kvalitu reprezentujú recenzie v renomovaných časopisoch. Máme tri albumy s maximálnym ratingom. Nahrávka Johna Cagea Sonatas and Interludes s Norou Skutou získala dvakrát päť hviezdičiek v BBC Music Magazine a dostala sa aj do knihy 1001 albumov, ktoré musíte počuť, než zomriete . Rovnako i Bachove albumy Mikiho Skutu získali vrcholné hodnotenie v tom istom magazíne. Prelomovými nahrávkami sú pre mňa ďalej album z diel Eugènea Ysaÿea, klavírne diela Jozefa Kolkoviča s Magdalénou Bajuszovou, album Solo Petra Katinu a diela Juraja Družeckého s Lotz Triom. Majú šancu byť reflektované ako najlepšie svojho druhu. Nahrávka Oskar Rózsa Sextet je úspechom celej jednej generácie. Z sublabelu Hev – Het Tune je to kapela Sto múch, ktorá má charizmu a srdce. Rovnako ľudské mi pripadajú i albumy Eda Klenu a Števa Šantu.
Môžeš podrobne popísať, čo všetko má vlastne nezávislý hudobný vydavateľ na starosti? Je to rôzne. Ekonomicky si vydavateľstvo na seba zarobiť nemôže. Vydavateľ musí zvažovať, koľko albumov vydať a z akých zdrojov. Poskytuje platformu, garanciu, status kvality a hodnôt. Môže iniciovať vznik nahrávok i miesto nahrávky. Rieši, ako album produkčne zrealizovať, alebo môže aj pasívne prijať hotové nahrávky. Rieši obal, informácie, texty, nahlášky na SOZU, autorské práva, ISRC kódy, čiarové kódy, miesto lisovania, distribúciu, médiá, novinárov, kontakty a inzerciu.
Hevhetia je súčasťou distribučnej siete nezávislých vydavateľstiev. Aké ohlasy zaznamenáva v zahraničí? Máme dvadsať partnerov v zahraničí, hoci distribučný systém ako taký je v ruinách. Lebo psychológia konzumenta predbehla technológiu. Existuje možnosť dostať sa k hudbe zdarma alebo lacno v nízkej kvalite a reálne klesla chuť zaplatiť za kvalitu i schopnosť kvalitu vnímať. Ľuďom stačí pozrieť si dvadsať sekúnd z nahrávky na Youtube. Vzťah virtuálneho obsahu nie je v symbióze s fyzickou stránkou. Hudba má aj svoju fyzickú stránku, veď neexistuje iba čistá virtualita, ale aj hmota – nosič, ako artefakt. Kombinácia nosiča a hudobného obsahu je dôležitá. Je to otázka času, kedy si ľudia opäť spoja hmotu s obsahom.
Ktorí umelci tvoria „kmeňovú“ zostavu vydavateľstva? V poslednom čase viac vnímam lojalitu v rámci našej platformy. Ľudia, ktorí sa s ňou zžili, sú pre mňa nosní. Patrí medzi nich Pavel Jakub Ryba, David Kollar, AMC Trio, Julo Fujak, Peter Katina, Miki Skuta, Nora Skuta a Sto múch. Nie je to biznis, ale živý organizmus a poslucháč je súčasťou tohto organizmu. Pôjdem hoci aj do straty s ľuďmi, ktorí preciťujú podstatu tejto platformy.
Akým spôsobom reflektuje Hevhetia hudobnú situáciu na východnom Slovensku? Východ Slovenska je špecifický región a hudobne je veľmi silný. V rozsahu žánrov reflektujem všetko, čo sa tu deje. Ale nie je to priorita pri rozhodovaní sa, čo vydám. No som veľmi rád, ak je to práve z východného Slovenska. Obzvlášť Prešov je fenomén sám osebe.
Aký je presah a spolupráca Hevhetie s českými partnermi a celkovo v rámci stredoeurópskeho regiónu? Prvé tri tituly, ktoré som vydal, boli albumy českého interpreta. Mám záujem o českých interpretov, lebo českú scénu považujem za úzko prepojenú so slovenskou. Vydal som album Otta Hejnica, kapelu Los Quemados a chcel by som vydať nahrávku českej klasiky. Vnímam Slovensko, Čechy a Poľsko ako jeden kultúrny priestor s obrovskými prienikmi. Akýsi psychologický pocit domova. Ale nechcem ohraničiť label žánrovo, ani geograficky.
Aká je podľa Teba budúcnosť CD nosičov a ostatných formátov? Neviem to posúdiť. Konám spontánne a intuitívne. Vydavateľstvá majú nezastupiteľnú úlohu a nosiče ako artefakty majú budúcnosť. Ak sa mýlim, skrachujem (smiech) . Nie je to o biznis pláne, ale o obsahu. Nemôžem kalkulovať, či je niečo trendy alebo nie. Musím byť presvedčený o hodnote vecí, ktoré robím.
Vydal si i niekoľko vinylových platní. Je tento formát opätovne perspektívny? Vinyl bol svojho času mŕtvy. Keď sme vydali LP, ľudia sa nám smiali. Pocit dotyku a marketingovo – ekonomický rozmer je jeho pridanou hodnotou. Chcem formovať vzťah ľudí k vinylu. Predstavuje to pre mňa teplý, ľudský formát. Reflektuje hodnotovú stránku veci, keďže človek chce vlastniť a zbierať pekné veci. Ale v prvom rade je to jeho kvalita. Medzi LP a mp3 je priepastný rozdiel v kvalite i v úrovni počúvania. LP je sviatok. Človek musí byť schopný tých štyridsať minút vnímať hudbu, musí byť doslova pri tom.
V poslednej dobe si vydal i viacero zahraničných interpretov (Messin, Karnas, Lee, Guriaevska). Orientuješ budúcnosť vydavateľstva na zahraničie? Mám ambície prekročiť obzory Slovenska. Je to ambícia ísť po podstate vecí – za hranice, lebo územie ma limituje. Zároveň je to i dobrodružstvo hľadania a konfrontácia vnútorného sveta s okolím. Bol by hriech nevyužiť to.
Ako sa odrazila celková kríza fonografického priemyslu na lokálnej produkcii a spotrebe? Nastúpil som v čase krízy a som zvyknutý fungovať v krízových podmienkach. Ekonomická kríza sa viac prejavila v krajinách, kde trh fungoval, napríklad v Poľsku. My sme nikdy neboli trhom ani v časoch, kedy ľudia ekonomicky dobre fungovali a asi ani trhom nebudeme. Takže robíme svojím spôsobom pioniersku, mravčiu prácu.
Svojho času si inicioval časopis Hudba, viedol predajňu CD nosičov v Košiciach a organizoval letný festival Hevhetia. Plánuješ znovu rozvinúť aktivity aj v tomto smere? Ak by som mal peniaze, tak kedykoľvek. Časopis bol experiment, také niečo tu predtým neexistovalo. Predajňa sa stala klubom, akýmsi komunitným centrom. Bol to úspešný projekt, na náš festival chodili stovky ľudí. Pre mňa osobne to vždy malo a bude mať zmysel.
Akú hudbu počúvaš vo svojom súkromí? Je to rôzne. V aute počúvam rock, Boba Dylana, Nicka Cavea, Glenna Hughesa. Doma počúvam stredovekú polyfóniu, komornú hudbu, Stravinského, ktorý mi svojou inovatívnosťou pripomína Milesa Davisa. Počúvam i veľa vecí, ktoré mi ponúkajú na vydanie. Mám rád Bacha, Lutoslawského, Mahlera, Šostakoviča, ale aj Joni Mitchell.
Aké máš vydavateľské plány na najbližšie mesiace ? V roku 2011 som vydal šestnásť albumov. Tento rok nás čaká veľa vecí – chcem vydať skvelú cimbalistku Enikö Ginzery a jej dva albumy starej a súčasnej hudby, AMC Trio s Randy Breckerom, Chopina s Mikim Skutom, Víta Křišťana, album ansámblu Quasars. Chcel by som ďalej vydať gréckokatolícku liturgiu, Messiaena s Norou Skutou a poľského jazzového klaviristu Michała Tokaja. Uvidíme, čo zaujímavé prinesie náhoda alebo čo mi ponúknu iní.
