středa, 9. prosinec 2015

Ľubica Čekovská: Od současného skladatele se vyžaduje vlastní hudební software

Napsal(a) 

Ľubica Čekovská, foto Ivana Šataník Ľubica Čekovskáfoto: Ivana Šataník
Letos jubilující slovenská skladatelka Ľubica Čekovská patří k nejtalentovanějším osobnostem své generace. Narodila se v městečku Humenné na východním Slovensku. Studovala v Bratislavě a na renomované Royal Academy of Music v Londýně. V rámci svého studia na této prestižní škole získala řadu významných ocenění a zúčastnila se mistrovských kurzů kompozice u takových osobností jako Thomas Adés, Arvo Pärt či Harrison Birtwistle. Komponuje jak vážnou hudbu, tak i hudbu filmovou a scénickou. Po mnoho let byla stálou členkou orchestru Bratislava Hot Serenaders. Od roku 2006 je jako skladatelka výhradně zastupována nakladatelstvím Bärenreiter. Mezi její nejoceňovanější skladby patří  Four Movements pro klavír sólo, Postludium pro komorní orchestr, klavírní a houslový koncert, orchestrální sklady Adorations a Turbulence či opera Dorian Gray, vytvořená v roce 2013 na objednávku Slovenského národního divadla. Od roku 2008 je Ľubica Čekovská stálou členkou umělecké rady Mezinárodního hudebního festivalu Pražské jaro. Žije v malé obci Malinovo u Bratislavy a společně se svým manželem, hercem a komikem Svätoplukem Malachovským vychovává dva syny.

Naposledy se o vás v České republice hodně psalo a mluvilo v souvislosti s uvedením Vaší operní prvotiny Dorian Gray v Národním divadle v Praze, a to v rámci festivalu Pražské jaro 2015. Jak toto své dílo a jeho inscenaci hodnotíte s jistým časovým odstupem?Ten časový odstup zrejme nie je až taký markantný, aby som si mohla povedať, čo by som zmenila. Myslím, že nič. Ale láka ma predstava, že by sa v budúcnosti mohla moja opera narodiť v inom novom režijnom ošatení, to je isto veľmi šteklivá predstava. Ako určitú zaujímavosť môžem zmieniť to, že k určitej „revízii“ došlo ešte pred dokončením Doriana, kedy vznikla krátka, cca desaťminútová suita, v ktorej som sa pokúsila zachytiť fragment diela. Takisto exitujú dva tenorové varianty pre rolu Doriana.

Zahraniční kritici uslyšeli v této opeře jisté ozvěny Janáčka, Berga či Sallinena. Co si o tom myslíte? Jaký je vliv těchto, případně jiných, skladatelů na vaši tvorbu obecně? Vo svojej hudbe chcem byť predovšetkým úprimná sama k sebe. Nedá sa totiž nevidieť hudobnú minulosť, z tej predsa vychádzame, učíme sa, analyzujeme, no myslím, že od súčasného skladateľa sa vyžaduje akýsi vlastný hudobný jazyk, akýsi neopakovateľný hudobný software, ktorého majiteľom kľúča ste vy sám. To sú pre skladateľa tie najnevďačnejšie otázky, kto je váš vzor... . To sa potom akosi automaticky spája s vami ako spoločný menovateľ, a pritom tie hudby sú od seba štýlovo a charakterom úplne vzdialené. Ale keď to boli len isté „ozveny“, je to pre mňa samozrejme česť.

Do jaké míry vás inspiroval Arvo Pärt, dalo by se říci žijící skladatelská „ikona“? Arvo Pärt je pre mňa typ skladateľa, u ktorého sa snúbi veľké kompozičné remeslo, skladateľ úprimne milujúci hudbu, skladateľ s vrúcnym emocionálnym hudobným posolstvom. Pred 15timi rokmi, keď som mala možnosť ako skladateľ byť na Pärtovskom Festivale v Londýnskej R.A.M., hrala sa spolu s jeho dvomi symfóniami aj moja prvá orchestrálna skladba Turbulencia, ktorú dirigoval môj spolužiak Edward Gardner (dnes etablovaný, špičkový anglický dirigent, dlhoročný šéf English National Opera v Londýne). Majster Pärt mi okrem iného povedal, aby som si každý deň cibrila svoje písanie, a skomponovala krátku „melódiu duše“, nazval to „dviženija duši“. Komponovanie sa cibrí neustále len a len komponovaním samotným a neustálym kritickým hodnotením – do akej miery si sám so sebou spokojný v tejto novej skladbe? Nemohlo niečo vyznieť lepšie? Čomu sa chcem na budúce vyhnúť?

Vaším prozatím posledním velkým projektem je orchestrální skladba Palingenia. Toto dílo premiéroval letos v září Tomáš Netopil s Essenskou filharmonií, kterou již třetí sezonu vede jako šéfdirigent a umělecký ředitel. Mohla byste přiblížit inspirační zdroje a poodhalit i to, jak k této významné zakázce vůbec došlo? Objednávku napísať skladbu pre väčší symfonický aparát som dostala z Essenu presne v máji pred rokom. A tak prišla inšpirácia v čase, keď som trochu relaxovala v malej záhradke, a na jabloni som zbadala malú podenku [česky: jepice]. Tak som sa rozhodla inšpirovať jej celým životom, ako prebieha počas 24 hodín; mne to vyšlo na 24 minút J Palingenia (podenka) je vlastne akýsi hudobný príbeh jednodňového nenápadného hmyzu, žijúceho na brehu Dunaja. Ráno sa prebúdza, svoj život prežíva ako súvislý nádherný tanec v kŕdli s ostatnými podenkami, a ku koncu dňa biele telíčka upadajú v tvare veľkého bieleho kvetu (Dunavirág) na hladinu Dunaja a miznú v kolobehu striedania života a smrti.

A spolupráce s Tomášem Netopilem? Na spoluprácu s Tomášom Netopilom spomínam veľmi rada. Myslím, že sme si hudobne veľmi porozumeli, disponuje skvelým symfonickým telesom, dokonale pozná jeho aparát; tým pádom viedol Tomáš skúšky tak plnohodnotne, efektívne, technicky hľadajúce hudbu, oaby vzišlo z partitúry to, čo som do nej vložila.

Během své dosavadní kariéry jste měla možnost spolupracovat s celou řadou význačných umělců. Kdo vám skutečně zůstal v paměti? Veľmi rada spomínam práve na spoluprácu s anglickým dirigentom Christopherom Wardom, ktorý mi postavil „hudobného“ Doriana. Šiel po detaile, vyznení jednotlivých skupín v orchestri, pritom držal neustále celok pokope...; som veľmi vďačná za jeho špičkovú prácu s orchestrom a sólistami v SND. Alebo na Emmanuela Villeauma, keď mi so Slovenskou filharmóniou a so skvelým francúzskym huslistom Augustinom Dumayom naštudovali môj Husľový koncert, čo bol takisto príklad veľmi koncepčného prístupu hľadajúceho (dynamickú, rytmickú...) rovnováhu medzi orchestrom a virtuóznym sólistom.

Palingenia vykazuje jisté charakteristické znaky vašeho stylu – kratší, možná někdy až úsečné motivy, důraz na rytmickou složku, velkou barevnost zejména u bicích nástrojů. Souhlasíte? Jak byste svůj „rukopis“ popsala sama a jakým směrem se váš styl vlastně vyvíjí? Neviem ho popísať, vlastne ste to aj trochu naznačili. Ak idem písať novú skladbu, musím vedieť, o čom bude, musí mať svoj „dôvod vzniku“, musí mať svoje curriculum vitae... Snažím sa, aby zložky (rytmické, melodické, harmonické atd.) hrali medzi sebou istú organickú hru, aby sa navzájom „dobiedzali“ k vlastnému životu a dokázali žiť samostatne. Mám rada veľké orchestrálne skladby, kde sa môžem hrať s farebnosťou orchestra, ale pritom som typ skladateľa, ktorý má rád „voľné ruky“, a keď sa mi do cesty zamotá aj čistý durový či molový akord, a ak má svoje opodstatnenie a páči sa mi to, nechám ho žiť si vlastný život. No harmóniu vnímam skôr ako horizontálny vývoj niekoľkých hlasov...

V Česku světová soudobá hudba nachází své pevné místo v dramaturgii symfonických orchestrů jen velmi pozvolna. Do jisté míry je to zřejmě otázka financí, ale neméně důležitým faktorem je i velká opatrnost s ohledem na publikum. Uměla byste se vžít do role dramaturga  i běžného posluchače, který v tomto směru většinou pociťuje „určité obavy“? Každý dobrý dramaturg chce priniesť publiku „hudobnú potravu“, ktorá má svoju overenú umeleckú hodnotu. V súčasnosti je na hudobnej scéne ozaj obrovské množstvo skladieb, ktoré mnohé z nich lákajú buď zaujímavým názvom, buď netradičným obsadením, alebo to najlepšie – skvelým skladateľským vypracovaním. Novú skladbu je užitočné vidieť v partitúre, eventuálne vypočuť si ju na nahrávke a snažiť sa urobiť si svoj vlastný odborný názor a niekedy aj zariskovať. Odpoveď na overenú kvalitu príde až po mnohých rokoch, ale myslím, že kvalitná súčasná hudba má čo povedať dnešnému človeku, ale je nutné ju i napriek veľkej ponuke neustále hľadať a odborne analyzovať. Myslím, že pri počúvaní súčasnej hudby sa bežný poslucháč musí predovšetkým odpútať od akýchkoľvek  predsudkov a jednoducho vnímať hudobný prúd všetkými svojimi zmyslami. Musí byť tiež duševne „naladený“ na to, aby zažil niečo nové bez toho, aby to nutne porovnával s ustálenými hudobnými vzormi.

Ľubica Čekovská a Essenská filharmonie, foto Saad Hamza Ľubica Čekovská a Essenská filharmoniefoto: Saad Hamza

Poměrně dlouhou dobu jste působila jako jazzová klavíristka, také jste autorkou scénické a filmové hudby, dokonce jste složila hudbu k jedné známé videohře. Jak se ve vašem životě, respektive tvorbě (ne)prolínají pro někoho velmi rozdílné světy tzv. vážné a scénické, respektive filmové hudby? Moji rodičia boli výborní muzikanti, a doma sa vždy muzicírovalo na klavíri. Od malička som považovala za svoju stavovskú hrdosť zahrať všetko, čo sa mi páčilo hneď na klavíri. Samozrejme mi k tomu slúži sluch, ktorý považujem po mojich chuťových pohárikoch za svoj solídne vyvinutý zmysel. Mojou najväčšou školou muzicírovania bolo asi 14 ročné pôsobenie v orchestri Bratislava Hot Serenaders pod vedením J. Bartoša. Je to hot-jazzové zoskupenie, hrajúce starý jazz. Hrali sme hudbu americkej, anglickej, slovenskej, českej, či nemeckej proveniencie, hudby 20tych, 30tych rokov minulého storočia vo vynikajúcich aranžmánoch, kde má všetko svoje opodstatnenie, svoje miesto, kde samotní skladatelia boli zároveň fantastickými interpretmi, improvizátormi. Zlatá éra nádherných melodických liniek, harmónie, sofistikovaného čierneho rytmu. Bola to skvelá škola po mnohých hudobných, aranžérskych stránkach. Dúfam, že si ešte spolu zahráme. Venujem sa filmovej či divadelnej hudbe, kedy sa snažím vdýchnuť do „obrázkov“ hudbu, ktorá dotvára mozaiku mnohých zložiek, ktoré zafungujú vtedy, keď si prestaneme všímať jednotlivé zložky, ale zviditeľňuje sa nový filmový či divadelný tvar, nový celok. Svoje remeslo využívam aj ako aranžér pre veľké symfonické telesá. Filmová či divadelná hudba je pre mňa ako skladateľa vážnej hudby veľmi príjemným a provokujúcim spestrením, ktoré vyžaduje hudobné remeslo.

Velmi důležitou úlohu ve vašem životě nepochybně hraje klavír. Mimo jiné jste zkomponovala několik sólových skladeb, máte bohatou klavírní praxi i skvělé improvizační schopnosti. Váš velmi oceňovaný první instrumentální koncert jste v roce 2003 napsala právě pro klavír a orchestr. Neměla byste chuť pustit se po 13 letech do klavírního koncertu č. 2? Čím ďalej tým viac si uvedomujem, aké to nie je vôbec jednoduché napísať zmysluplný moderný a zaujímavý klavírny kus. I keď mi je práve tento hudobný nástroj najbližší. Improvizovanie na klavíri iste odzbrojí a uvoľní myseľ, a občas sa pri nej zrodí hudobný nápad, myšlienka. Aby prežila, musí sa mi páčiť natoľko, aby som vedela, čo s tým budem robiť ďalej, čo mi hudobný nápad spolu s inštrumentárom nástroja ponúka. Je to akoby akési DNA, ktoré sa snažím z nápadu dešifrovať. Klavírna literatúra doslova srší nádherou a eleganciou, ktorú tento zaslúžene kráľovský nástroj ponúka. Ak ste sám klavirista, máte iste pod rukami svoje obľúbené „miesta“, postupy, kam rád chodievate. Preto je dobré akoby na chvíľu zabudnúť kým ste a snažiť sa prísť na kľúč, hoci klavír zvádza k nádherným overeným súzvukom. Pred klavírom mám veľkú úctu a napísať nový klavírny koncert je pre mňa naozaj veľká výzva.

Řada vašich kolegů si jistě položila či stále pokládá otázku, k čemu v dnešní době skladatel vlastně potřebuje nakladatele? Môj hudobný život sa od čias, čo som sa stala domovskou skladateľkou vydavateľstva Bärenreiter veľmi zmenil. Výrazne k lepšiemu. Je to obojstranný, veľmi priateľský a vysoko profesionálny vzťah, keď obe strany pracujú na tom, aby bol proces k výsledku a samotný výsledok (prevedenie, koncert, premiéra) čo najlepší. Je to vzťah, kedy sa neustále učím písať, hľadať, inšpirovať sa. Vo vydavateľstve mám veľa priateľov, s ktorými si vymieňame svoje hudobné postrehy, aj skladatelia sa vedia priateliť J Skladateľ v súčasnosti pracuje s mnohými notovými softwarmi, ktoré uľahčia prácu pri tvorbe. Ale poviem príklad, kedy som komponovala svoju operu Dorian Gray. Bolo nutné, aby sa do nôt pozrelo editorsky „tretie oko“, vyčistilo od drobných chybičiek (arco, pizz, tessitura, dynamiky, tempové predznamenania) v tisícoch taktov, ktoré síce skladateľ veľmi dobré pozná, ale nemá od toho odstup. Stačí, keď len niekde skladateľ zabudne na zmenu tempického predznamenania, a katastrofa je na svete. Navyše mi vydavateľstvo zabezpečilo vypracovanie klavírneho výťahu, čo skladateľovi uľahčí toľko práce. Vydavateľ dokonca skladateľovi dokáže navrhnúť riešenie, ako by partitúra/party mohli vyzerať pre hráča oveľa prijateľnejšie, jednoduchšie. Času na skúšanie s orchestrom je vždy veľmi málo, a je nevďačné, ak sa namiesto hľadania hudby v partitúre hľadá  husľový kľúč a správna nota. Moje vydavateľstvo ma učí byť viac profesionál, nabáda k individuálnemu štúdiu a je to moja pravá ruka, ktorá sa o svojich zverencov stará ako o svoje vlastné hudobné deti.

Jaké jsou vaše mimoskladatelské, respektive mimopracovní aktivity?Som manželka a matka dvoch veľmi živých synov na plný úväzok. Rodina ma naučila využiť svoj (ne)voľný čas tak, aby som to vedela občas stíhať i bez stresu. Naučila som sa pracovať v tom najväčšom kriku, hurhaji, som dosť disciplinovaný človek, ktorý miluje svoju prácu, takže ticho považujem za absolútny luxus dnešnej doby, dokonca keď som bola pred časom v Nemecku, v Essene chvíľu sama, nevedela som si na to ticho zvyknúť, dokonca neprichádzala žiadna hudobná inšpirácia…

Jak se dají skloubit povinnosti matky dvou dětí a zároveň velmi zaměstnané skladatelky? Není to přece jenom běžné povolání, navíc často vyžaduje absolutní koncentraci.Nedá sa len to, čo sa nechce. Mne sa rola matky s rolou skladateľky fantasticky kĺbi. Naučila som sa nechávať rozpracovanú partitúru v najlepšom, aby som vždy vedela, kde chcem potom pokračovať. To mi poradil môj profesor skladby. Domáce práce mi moju hlavu dostatočne prečistia, vyresetujú, aby som znova mohla „vhupnúť“ z vešiaku na "prádlo" do notovej osnovy.

Kdy něco z vaší tvorby uslyšíme opět v České republice a jinde ve světě? V súčasnosti komponujem skladbu pre Haas String Quartet a na stretnutie s nimi sa veľmi teším. Bude to znieť zvláštne, ale naposledy som stretla torzo ich kvartetu v slovenskom obchodnom dome so švédskou tematikou. Zbadala som ich, a keďže stáli v mojej blízkosti, prejavila som im v krátkosti svoj obdiv a podporu, myslím, že boli dosť zaskočení…..a znova sme zmizli v dave uponáhľaných mravcov v mravenisku. A ani som netušila, že tak rýchlo sa zrodí naša hudobná spolupráca, ktorá sa plánovala dávno pred našim stretnutím v obchode… Momentálne pracujeme s talianskou libretistkou Laurou Olivi na novo pripravovanej komickej opere pre Bregenzer Festspiele. Libreto bude v talianskom jazyku. Námet pochádza z obdobia Commedia dell'arte, opera by mala uzrieť svetlo sveta v roku 2018.

Komentáře

Czech English French German Italian Portuguese Spanish

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.