neděle, 15. leden 2012

Homo harmonicus = človek harmonický

Napsal(a) 

Homo harmonicus = človek harmonický, foto Lenka Rajčanová Homo harmonicus = človek harmonickýfoto: Lenka Rajčanová

Fenomenálny klezmerový klarinetista Giora Feidman vyhlásil, že až kým nepočul hrať Borisa Lenka, považoval akordeón za neznesiteľný nástroj. Legendárneho nemeckého kritika Joachima Kaisera zase očarilo Lenkovo „neopozerané kúzlo a závratná virtuozita“. Slovenský akordeonista Boris Lenko však v akordeónovej interpretácii viac než virtuozitu oceňuje hľadanie duše tohto zvláštneho, pre mnohých kontroverzného nástroja. Zanietený propagátor pôvodného moderného akordeónového repertoáru a účastník mnohých medzižánrových projektov prekvapil nedávno mimoriadnym haydnovsko-scarlattiovským CD v očarujúcej nadčasovej interpretácii. V Bratislave je docentom na Vysokej škole múzických umení a jeho trieda „zásobuje“ akordeónovú scénu nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, Srbsku či v Bosne-Hercegovine.

Slávny jazzový klavirista George Shearing povedal, že gentleman je človek, ktorý vie hrať na akordeóne, ale na ňom nehrá. Prečo si si vybral nástroj s takouto povesťou? Sám som sa nikdy nepovažoval za „špeciálne“ predurčeného pre hudbu. Obaja rodičia však hrali na akordeóne a základné hudobné vzdelanie považovali za prirodzené. Rôznymi náhodami som sa napokon ocitol na konzervatóriu a venoval som sa akordeónu. Mám rád tento nástroj, jeho dýchanie a všetko, čo sa s ním dá v hudbe urobiť. Posmešky „ty harmonikár“, ktoré som zažíval odmalička, mi nevadili. Jednoducho som cítil, že tým nástrojom chcem niečo vypovedať.

S čím súvisia predsudky spojené s akordeónom? Akordeón bol odjakživa vnímaný ako ľudový nástroj, nikdy sa nepovažoval za dostatočne „seriózny“. Husle sú tiež spájané aj s folklórom, no každý dokáže diferencovať ich funkciu v klasickej hudbe a v ľudovom súbore. Pravdou je, že akordeón má isté zvukové špecifiká, s ktorými mávajú ľudia problém.

Čo máš konkrétne na mysli? V jednej starej metodike je napísané, že akordeón má „agresívny a pre ucho nepríjemný zvuk“. Ale ten majú predsa aj husle, keď sa na nich nehrá dobre. Podľa mňa je problematicky vnímaný najmä tzv. typický akordeónový zvuk. Často používaný register, ktorý sa hovorovo označuje ako tremolo, vzniká spojením dvoch hlasov, z ktorých je jeden naladený povedzme na 442 Hz a druhý na 440 Hz. Mnohým to vadí, najmä ak takto počujú napr. Mozarta.

Dotkli sme sa problému repertoáru. Akordeón u mnohých stále rezonuje ako nástroj transkripcií, prípadne ruských estrádnych skladieb... Hra na akordeóne sa veľmi silne rozvíjala v Rusku, kde sa učí i na vysokých školách, no na oddeleniach ľudových nástrojov. Tomuto chápaniu akordeónu zodpovedajú nároky na štýlové aspekty interpretácie. Hrávajú sa tu transkripcie alebo skladby ruských skladateľov, väčšinou úpravy ľudových piesní, aj keď veľmi virtuózne. Toto smerovanie má svoje poslucháčske zázemie, aj ja som napokon na konzervatóriu vyrastal na dielach Zubického alebo Nagajeva. Faktom je tiež, že Rusi sú, čo sa týka ovládania nástroja, špičkoví akordeonisti. Preto majú stále v Európe vplyv a snom mnohých akordeonistov je študovať v Rusku. Na Slovensku a v Európe vôbec sa hra akordeonistov na školách posudzuje v kontexte katedier klávesových nástrojov a na skúškach sú prítomní klaviristi a organisti. A to je podstatný rozdiel.

Si vyhľadávaným interpretom súčasnej hudby. Ako si sa k nej dostal? Vlastne až na vysokej škole, kde mi moja profesorka Marta Szőkeová dávala hrať napríklad skladby Juraja Hatríka, ktoré nemali nič spoločné so samoúčelnou virtuozitou. Dôležitými impulzmi boli neskôr aj festival Večery novej hudby a moje pôsobenie v súboroch Požoň sentimentál so skladateľmi Petrom Zagarom, Ľubom Burgrom a Marekom Piačekom alebo vo VENI Ensemble Daniela Mateja. Zaujala ma tiež škandinávska scéna, napríklad Magnus Lindberg, páčia sa mi Beriove i Kagelove skladby, no azda najviac ma ovplyvnila Sofia Gubajdulina, ktorá začala s akordeónom pracovať inak ako ostatní a využíva jeho špecifické schopnosti expresie, plasticity, dýchania. Keď používa napríklad techniku striedavého mechu (bellows shake ), predtým využívanú ako efekt, dokáže ju prehodnotiť na výrazový prvok, ktorý neznie virtuózne, ale vie vytvoriť obrovské napätie. Týka sa to i podlaďovania tónov.

Ako možno podladiť tón na akordeóne? Stlačí sa klávesa len do určitej hĺbky, respektíve sa stlačí úplne a potom sa pomaly púšťa. V určitom okamihu je potrebné dobre stlačiť mech. Vznikne taký tlak, že ladenie nevydrží a tón sa podladí. Pokiaľ ide o vplyvy, nemôžem vynechať Astora Piazzollu. Keďže hral v kvintete, nebol limitovaný sprievodom v ľavej ruke, čo mu umožnilo neuveriteľne plasticky pracovať s tónom, frázovaním a dynamikou v rámci jednohlasu.

A čo napríklad Guy Klucevsek? Klucevsek je fascinujúci umelec. Keď som prvýkrát počúval jeho nahrávku, po chvíli som prehrávač vypol. On neovláda akordeón úplne „profesionálne“, isté nedostatky cítiť, preto ho „ortodoxní“ akordeonisti neprijímajú. Akordeonisti majú totiž dva svety. Jeden tvoria virtuózi podľa ruského vzoru, ktorí sa ako pomerne uzavretá komunita stretávajú najmä na súťažiach. Do druhého sveta patria hudobníci ako Guy Klucevsek alebo Teodoro Anzellotti, ktorý uvádzal premiéry diel Beria, Kagela či Sciarrina. Ja sa cítim byť súčasťou tohto sveta. Hoci mám študentov zo Srbska, Bosny i Čiech, typickí akordeónoví virtuózi za mnou neprídu, pretože im víťazstvo na takýchto súťažiach nezabezpečím. Aby som pravdu povedal, počul som už stovky skvelých virtuóznych akordeonistov, ale originalitu zvuku, ako má napr. Klucevsek, budete u nich hľadať márne. A mňa zaujíma práve to: objaviť dušu tohto nástroja, jeho nádhernú rozmanitosť, možnosti, prekrásne farby, nájsť v ňom to, čo som ešte stále úplne neobjavil. Cítim to aj ako moju povinnosť, lebo som veľmi blízko.

Nedávno si sa nahrávkou Scarlattiho a Haydnových sonát prekvapivo vrátil k transkripciám. Prečo práve repertoár, ktorý je v súčasnosti spájaný s  interpretáciou na dobových nástrojoch? V Nemecku akordeonisti úplne bežne hrávajú starú hudbu. Diela samozrejme podrobujú veľmi starostlivému výberu, pričom som si všimol, že organovým skladbám sa skôr vyhýbajú. Keď ma v Mníchove predstavili ľuďom z hudobných kruhov, nedokázali ma na základe interpretácie súčasného diela ohodnotiť. Keď som ale zahral Scarlattiho sonáty, veci boli zrazu jasné.

Podľa akého kľúča si vyberal skladby na CD? Existuje pomerne veľa akordeónových nahrávok Scarlattiho. Akordeonisti však často hrajú najmä málo známe sonáty. Ja som si naopak povedal, že zámerne vyberiem tie, ktoré preslávili interpretácie Horowitza, Pogorelića a iných veľkých klaviristov, aby si poslucháč mohol výsledok hneď porovnať. Aj za cenu veľkého rizika. Ale to mám ja rád... Z deviatich sonát je na nahrávke šesť, ktoré sú skutočne veľmi známe, ako napríklad E dur K. 135 a K. 380, D dur K. 435 alebo G dur K. 427. Haydnove sonáty č. 38 a 43, obe tiež veľmi často hrané, patria k mojim obľúbeným.

Keď som sa rozprával s jedným čembalistom, vyjadril sa síce veľmi uznanlivo o tvojej interpretácii, no uzavrel to tým, že Scarlattiho predsa nemožno hrať na akordeóne... Ja som sa zase v jednej kritike dočítal, že na mojej nahrávke chýba použitie pedálu. To bol pre mňa dôkaz, že ľudia sú stále v prípade Haydna a Scarlattiho skôr zvyknutí na klavírnu než čembalovú interpretáciu. Ide pritom takisto o transkripcie ako v prípade akordeónu. S tým rozdielom, že na akordeóne sa presvedčivý výsledný tvar dosahuje oveľa ťažšie. Nemožno sa „ukryť“ za použitie pedálu ako na klavíri, hráč musí veľmi premyslene narábať s mechom, aby dosiahol vyrovnaný zvuk a nenarušil artikuláciu. Ide však o technické záležitosti, ktoré poslucháča nemusia zaujímať.

Na tento projekt si si nechal postaviť nový nástroj. V čom je iný? Výroba akordeónov súvisí s interpretáciou. Ruský virtuózny štýl si vyžaduje svietivé hlasy a veľmi silný bas, výsledok sa blíži organovému zvuku. Podobné tendencie sú dnes skoro vo všetkých akordeónových firmách. Takýto dominujúci bas by však v Scarlattim prehlušil úplne všetko. Keď som prišiel s mojou predstavou vyrovnaných hlasov k Scandallimu, špičkovému výrobcovi akordeónov v Taliansku, ostal prekvapený, pretože väčšina hráčov chce úplný opak. Nemám rád organový zvuk na akordeóne, celé CD je preto nahraté na osmičkovom registri v pravej i ľavej ruke. Takto nehrá takmer nikto, pretože je to oveľa náročnejšie. Mne však tento zvuk veľmi vyhovuje a všimol som si, že aj neakordeonisti ho akceptujú. Myslím si, že akordeón by sa nemal porovnávať so žiadnym nástrojom – ani s organom ani s klavírom – a mal by byť prijímaný ako svojbytný a originálny nástroj.

Akceptoval ho zrejme i rešpektovaný nemecký kritik Joachim Kaiser, ktorý bol ochotný napísať do bookletu tvojho CD text. Joachim Kaiser ma počul hrať náhodou práve Haydna a Scarlattiho v jednom mníchovskom salóne. Na moju hru reagoval veľmi pozitívne a pri tej príležitosti som ho poprosil o pár riadkov. Vyžiadal si k nahrávke noty a keď mi ich vrátil naspäť, našiel som v nich podrobné poznámky, čo sa mu páči a čo nie.

Vo svojich aktivitách sa nevyhýbaš medzižánrovým presahom. V čom sú prínosom pre „klasického“ hudobníka? Vždy som mal chuť spoznávať niečo nové. Nemyslím teraz samozrejme na nejaké komerčné hlúposti, ale hral som napríklad aj country, pretože som chcel vyskúšať, aké to je. Kým som sa dopracoval k tejto otvorenosti, chvíľu to trvalo. Hrám tango nuevo so súborom ALEA, pre ktorý vznikli aj viaceré pôvodné skladby slovenských skladateľov, hrám chasidské piesne s rabínom Baruchom Myersom a violončelistom Jozefom Luptákom, s jazzmanmi Petrom Breinerom a Stanom Palúchom hrám v projekte Triango.

Učíš na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, koncertuješ. Aké má dnes akordeón postavenie v hudobnom živote? V Československu mal akordeón interpretačne ale i skladateľsky silné postavenie vďaka výraznej generácii českých tvorcov ako Jindřich Feld, Jiří Matys, Václav Trojan alebo Petr Fiala. V tom čase ich bolo viac ako na Slovensku, kde pre tento nástroj tvorili Juraj Hatrík alebo Juraj Podprocký. V Čechách sa vyrábali tiež nástroje Delicia, ktoré pred časom reprezentovali istú kvalitu. V Bratislave je však akordeón už štyridsať rokov nástrojom, ktorý možno študovať na vysokej škole, čo sa v Čechách nepodarilo. Preto aj mnohí kvalitní hráči, akých som stretol nedávno napríklad na súťaži konzervatórií v Pardubiciach, sú nútení na nástroj rezignovať alebo odísť do zahraničia. Jeden z najtalentovanejších českých akordeonistov a víťaz mnohých prestížnych súťaží Pavel Drešer sa živí niečím úplne iným. Nerozumiem odmietaniu akordeónu ako koncertného nástroja, pretože v súčasnej hudbe je oň veľký záujem. Momentálne som napríklad v kontakte so skladateľkou Silviou Bodorovou, ktorá pre mňa chce napísať skladbu. Akordeón možno nájsť takmer na každom festivale súčasnej hudby.

Hráš na nástroji s klasickou klaviatúrou, aj keď budúcnosť akordeónu sa viac spája s gombíkovými nástrojmi. Prečo? Prechod na gombíkový akordeón je dosť komplikovaný, no je podľa všetkého výhodnejší. Hráč má k dispozícii menšiu menzúru, obsiahne väčší rozsah, možno hrať rýchlejšie legato, efektnejšie akordické sledy v staccate a podobne. Ja som sa v čase, keď som ešte mohol zmeniť typ nástroja, rozhodol inak a neľutujem to. Väčšina hráčov, ktorí prešli na „gombíky“ v postpubertálnom veku, priznáva, že potom to už nikdy nebolo „ono“, už sa nikdy necítili bezpečne a koncert im prinášal stres. Je síce niekoľko skladieb, ktoré nemôžem hrať, lebo sú napísané pre tento typ nástroja, no v repertoári, ktorý ma zaujíma, ma to výraznejšie neobmedzuje. Gombíkový akordeón bude o sto rokov pravdepodobne jediným používaným akordeónom, no pre mňa je dôležitý zvuk, farba a plastičnosť akordeónu a tá je v prípade oboch typov rovnaká.

Boris Lenko

Absolvent Konzervatória v Žiline a Vysokej školy múzických umení v Bratislave začal medzinárodnú kariéru úspechmi na súťažiach, najmä víťazstvom v Andrezieux-Boutheon r. 1987. V 90. rokoch sa už zaradil medzi etablovaných slovenských interpretov, s pravidelnou koncertnou a nahrávacou činnosťou. Do akordeónového repertoáru vniesol v slovenskom kontexte viaceré novátorské prvky, najmä uvádzaním diel významných osobností povojnovej americkej a európskej scény či premiérovaním a iniciovaním nových slovenských diel. R. 2001 mal ako prvý akordeonista v histórii Bratislavských hudobných slávností celovečerný recitál. O rok neskôr sa predstavil na prominentnom festivale súčasnej hudby Varšavská jeseň. Na Slovensku sa stal priekopníkom uvádzania diel A. Piazzollu, r. 2001 založil komorný súbor ALEA (akordeón, husle, klavír, kontrabas), sústreďujúci sa na interpretáciu Piazzollovej hudby. Učí na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od r. 2008 žije v Mníchove a v Bratislave. Nahral 3 sólové CD.

Komentáře

Czech English French German Italian Portuguese Spanish

Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam, poskytování funkcí sociálních médií a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte.