Symfonickému orchestru hlavního města Prahy FOK bol na tohtoročnom Pražském jaru zverený poslucháčsky mimoriadne vďačný, interpretačne však náročný program. Pod titulkom „Rytmus a temperament“ zazneli 29. mája diela, ktoré mierne prekračujú hranice toho, čo sme si zvykli označovať za klasickú hudbu. Dramaturgia obsahovala skladby George Gershwina, Leonarda Bernsteina a Ericha Wolfganga Korngolda. Sólistkou večera bola huslistka Carolin Widmann, orchester viedol jeho šéfdirigent Tomáš Brauner.
Pre pražských symfonikov nie je tvorba spomenutých autorov síce kmeňovým repertoárom, nie je im však neznáma – napríklad len pred mesiacom si pod taktovkou Leonarda Slatkina zahrali Gershwinovho Američana v Paríži. Festivalový večer pred nich pritom postavil partitúry, v ktorých je cítiť afro-kubánske vplyvy, inšpiráciu latin jazzom, ale aj filmovou hudbou – to hlavne u hollywoodskeho autora Korngolda. Paradoxom pri takejto hudbe pritom môže byť, že síce pôsobí uvoľnene a zábavne, v skutočnosti ale neraz obsahuje pomerne komplexné dianie, a to predovšetkým v rytmickej zložke. FOK pod vedením Tomáša Braunera zvládal požiadavky skladieb spoľahlivo, zvukovo a výrazovo sa sebaisto ukázali hlavne v druhej polovici večera.
Ako prvá zaznela Gershwinova Kubánska predohra. Skladba, ktorá má podľa autora „stelesňovať podstatu kubánskeho tanca“ je veľmi živou, energickou kompozíciou. Nechýbajú jej však ani kontrastne stlmenejšie, stále však pulzujúce miesta. V podaní FOK sa tieto charakteristiky ozývali – miestami ale celku určitá „iskra“ predsa len chýbala. Akoby rytmická dikcia, ktorá tanečný charakter sprostredkuje, nebola celkom dôsledne dotiahnutá. Netvrdím, že by FOK hral nepresne, len možno spolu s dirigentom vždy nenachádzali ten správny „timing“, ktorý by latinskoamerickú kinetiku ešte viac sprítomnil. Citeľnejšie to bolo v stlmených miestach, v ktorých podľa mňa trochu chýbala kontinuita. Pochváliť určite treba veľmi zanietenú a dobre zohranú sekciu bicích nástrojov. Zo sólových vstupov vyšiel veľmi dobre predovšetkým ten klarinetový, v podaní Jana Czecha, na ktorý v dobrej kvalite nadviazali aj ďalší hráči a hráčky sekcie dychových nástrojov. Takisto trúbky majú v skladbe pomerne veľa exponovaných miest, v niektorých bolo cítiť neistotu, iné zneli dostatočne suverénne a prierazne.
Koncert pro husle a orchestr D dur Ericha Wolfganga Korngolda zaznel príznačne na skladateľove narodeniny. V skladbe sa autor pridŕža klasickej schémy, do materiálu kompozície sa pritom premietajú aj autorove skúsenosti s filmovou hudbou. Skladbe nechýba melodickosť, lyrické plochy, trochu sentimentu, ale ani pohyblivejšie miesta, hlavne v záverečnom Allegro assai vivace. Sólistka Carolin Widmann sa svojho partu ujala pôsobivo. Bola skôr naliehavou, než lyrickou, hoci ani kantabilné miesta v jej prejave nechýbali. Zvuk jej huslí bol adresný, pomerne jasný, dobre ho využívala hlavne vo vypätejších miestach. Part je všeobecne pomerne členitý a rozmanitý, obzvlášť v druhej vete agogicky premenlivý, pričom necháva dosť priestoru aj sólistovej tvorivosti. Widmann naplňovala skladbu precízne, jej doménou bola hlavne plná, priamočiara znelosť a určitá rozhodnosť. Dynamických odtieňov akoby poskytovala trochu menej, hlavne tých nižších. Nebol to výkon nesmelo odhaľujúci intímne roviny, Widmann dielo podáva ako suverénnu výpoveď, niekedy možno trochu na úkor práve jemnejších nuáns (trochu mi chýbali v druhej Romanze). Orchester znel vo svojich partoch mierne zastrene, napríklad v orchestrálnej expozícii prvej vety bolo bezprostredne počuť, že nemá tak klenuté melódie, k akým v rovnakej fráze dospela sólistka. Atmosféru však FOK vytvoriť dokázal, sólistke sekundoval zodpovedne, pričom jej prenechával dominanciu.
Celá druhá polovica koncertu patrila suite Symfonické tance z West Side Story Leonarda Bernsteina. Ak som prvú polovicu večera považovala v podaní FOKu za trochu menej výraznú, v tej druhej sa ukázal orchester naozaj v „plných farbách“. V Bernsteinovej hudbe sa orchestre pod Braunerovým vedením akoby viac odvážil rozvinúť ďalšie, čoraz zaujímavejšie roviny. Podarilo sa im pritom vystihnúť charakter jednotlivých častí, tak, aby sa z tancov stal naozaj veľmi pestrý celok. Povedala by som, že tie najtemperamentnejšie časti sedeli orchestru najlepšie. Opäť k tomu dopomohla výborná bicia sekcia, dobre tu však zafungovali aj plechové dychy. Zo sól treba určite vyzdvihnúť hornistku Zuzanu Rzounkovou, na mnohých miestach sa presadila aj flautistka Hana Knauerová (škoda že v prípade tohto orchestru nebol zoznam hráčov súčasťou programu). Protagonisti tak publikum práve v Bernsteinovi jednoznačne strhli – celkom podľa motta koncertu „rytmus a temperament“.
