Odchádzajúce rôzne vlaky (Steve Reich) sa rozpŕchli na miesta, kde klavírne zvuky (V Mlhách) utíchli a ich život je konfrontovaný s večnosťou (Věc Makropulos), fanfáry (Sinfonietta) sú spomienkou na výborný hudobný zážitok a apoteóza nesmrteľnosti (Věčné Evangelium ) je navždy prítomná. Happy Birthday Leoš! Tvoje diela sú nielen inšpiratívne ale inšpiráciou.
Koncepty ktorými prešiel festival Janáček Brno bolo niekoľko, od tých najzávažnejšie znejúcich k tým každodenne prítomným a oslavným. Vytrácanie sa festivity (oslavovania sviatkov) z bežného súkromného života, máva neblahý vplyv na osobnú ľudskú každodennosť a nepripomínanie si dôležitých míľnikov vedie často k apatii všednosti. Happy Birthday Leoš! sa vymyká tomuto konštatovaniu a tohtoročný štvrtý ročník Medzinárodného hudobného a divadelného festivalu Janáček Brno 2014 sa nesie práve v duchu hesla Janáčkových 160. narodenín.
Od pátosu však ďalej ku dramaturgii festivalu, konkrétne poukázanej na troch predstaveniach, kde sa dá vnímať jedna z dramaturgických línií festivalu. Matiné poslucháčov a pedagógov JAMU, ktoré na domácej pôde bolo verné nielen Janáčkovi, ale aj pripomienke Roku českej hudby (Kaprálová), ako aj tragickému koncu Pavla Haase (1944). Diferenciou nielen obsadenia, ale aj miesta bol koncert Kronos Quartet, v ktorom sa s Janáčkovým vplyvom spája skladba Steva Reicha Different Trains. A napokon Orchestrálny koncert Filharmonie Brno, kde v skladbe francúzskeho skladateľa Marca- Andrého Dalbavie Janáčkovo téma otvára a uzatvára kruh variačnej práce.
Lokálne a svetové, miestne i zahraničné, individuálne i kolektívne, odlišné v hudobnom prístupe (Kronos) i tradičné, burácajúce a introvertné, komorné a orchestrálne, genius loci & different… Prívlastky, ktorými sa dá podtrhnúť do významovej roviny dramaturgický pôdorys, z ktorého bolo badať póly obsadenia, prístupov, režijných koncepcií, telies, avšak skrytých pod jedny janáčkovské krídla. Janáčkov duch bol prítomný nielen v miestach, ktoré pretrvali dodnes a vnímal ich aj on, nielen v dielach, ktoré tvoria vyššiu metafyzickú rovinu navzdory životným udalostiam, ale bol prítomný v spätnej väzbe jeho hudby. Preto podtext jeho narodenín, ktorý sa nám z dnešného pohľadu zdá ako zrodenie génia absolútne od jeho začiatku , tvorí až do konca pletivo ľudskej drámy a konfrontácií so sebou a okolím.
Matiné na JAMU (22. 11.) malo pokojný a vyrovnaný priebeh. V mlhách v interpretácii Igora Ardaševa, v Suite pro klavír op. 13 Pavla Haaseodohranej Janom Jiraským, či Scherzová passacaglia op. 9 a Dubnové peludia op. 13 Vítězslavy Kaprálovej v podaní Alice Rajnohovej, boli ukážkou tvorivého prístupu. V podaní Ardaševa sa hmly rozplývali v dve kontrastné roviny vyvažujúce introvertnosť skrz extrovertný ráz interpretačného vkladu. Jan Jiraský v expresívnom Hassovom diele umožňoval poslucháčovi vnímať odlišné farby, kde sa snúbila jedna výrazná plocha podporená bohatou štruktúrou, ktorú klavirista s nasadením prezentoval. Alice Rajnohová ako ženský protipól, dokázala v Kaprálovej dielach nájsť kľúč ku vystihnutiu ženskosti, ktorá však nebola len naivnou tendenciou , ale presvedčivou a výraznou hrou. Napokon v Pohádke pre violončelo a klavír (Vladimír Halíček – klavír, Lukáš Svoboda – violončelo) sa otváral dialóg, nielen nástrojový, ale najmä poslucháčsky do kompaktného celku. Myslím, že Matiné bolo nielen ukážkou rozličného prístupu, ale najmä rozličných osobností, pretože daný priebeh to potvrdil v dobrom svetle.
Kronos Quartet ako protipól, ale i spojivo medzi dvoma „domáckymi“ recenzovanými telesami, priniesol do brnenského SONO centra dávku svojráznosti. Jednak akustické možnosti SONO centra sú odlišné oproti sále na JAMU, či v Janáčkovom divadle. Podieľanie sa však na zvukovom výsledku koncertu (22. 11.) Kronosu bolo pod záštitou ľudí dotvárajúcich zvuk a svetlo do výslednej podoby. A tak od miestami tlmeného, bez dozvuku šíriaceho sa zvuku, než na aký sme zvyknutí z koncertnej sály, sa do priestoru prenášal Sunrise of the Planetary Dream Collector Terryho Riley v tejto charakteristike, pretože zvykom som mala zakorenenú inú hudobnú skúsenosť, než tá ktorá bola prítomná. Ďalšie skladby Geeshie Wiley (arr. Jacoba Garchika), Sergeja Rachmaninova (arr. Kronos Quartet) Nunc Dimittis, Johna Oswalda Spectre, Aleksandry Vrebalov …hold me, neigbor, in this storm boli ukážkou rôznych možností variabilného uchopenia výsledného zvuku. Spolu so svetlom sa tak utvárala hudobná show, kde boli prítomné prvky exhibicionisticky vypätých zvukových polôh k najintímnejšie sa hľadajúcim variantám. Myslím, že práve hľadanie toho správneho vyvažovania medzi pólami expresie a vnútornosti, ktorá bola najmä prítomná vo výbornom diele Aleksandry Vrebalov, bolo akoby mottom pre nachádzanie konfrontácie nielen k poslucháčovi, ale v každej skladbe a prístupe samotných hráčov jednotlivo. Konečná stanica Different Trains Steva Reicha bola čo do rôznosti – podobná, pretože sa v nej snúbili práve tieto aspekty ktoré v náznakoch boli prítomné vyššie- hľadačstvom zvukových možností a konfrontáciou nielen hudobnou, ale aj vkusu.
Orchestrálny koncert brnenských filharmonikov (27. 11.) pod vedením Alexandra Markovića bol vynikajúci. Úvodné Dvořákove Fanfáry ke slávnostnímu zahájení zemské výstavy v Praze roku 1891 a Variace na Janáčkovo téma Marca- Andého Dalbavie otvorili poslucháčovi obzor čo do imaginácie hudobného obrazu i hĺbky hudobného spektra. Ich prevedenie, spolu s vrcholom večera Janáčkovou Sinfoniettou bolo kompaktným priebehom zvuku, kde sa spájali melodické línie a hlboký harmonický pôdorys v jednu deltu vedúcu do mora nových zvukových možností, pretože hudobná masa, ktorá obklopovala poslucháča bola natoľko presvedčivá, že filharmonici na čele s dirigentom zadovážili priebeh koncertu úplne plynulo a zároveň vypäto v zvukovom výsledku. Tieto aspekty, ako sugestívnosť, napätie a výbojnosť boli trochu eliminované v Bartókovom Koncerte č. 1 pro klavír a orchestr, kde interpret Denis Kozhukhin, verifikoval nástroj do poľa úplne iných predstáv, než je napríklad jeho nejgauzovské poňatie. Aj keď jemnosť či poetickosť absentovali, pretože údernosť tónov a celkové prevedenie bolo skôr porovnateľné s údernosťou bicích, mal koncert svoje prelomy medzi týmito dvoma svetmi (2. časť koncertu), kde boli badateľné rozhrania s ktorými Kozhukhin narábal veľmi citlivo a potierali prvoplánovú charakteristiku. Napokon jeho búrlivý výkon bol taktiež merateľný rovnakou váhou, ako celkový dojem z výborného večera.
