Lovci perál sú zaujímavým a odvážnym dramaturgickým počinom 41. ročníka Zámockých hier Zvolenských. Opera bola uvedená ako prvé predstavenie festivalu 22. júna 2014. Počasie neveštilo nič dobré a žiadne dohody s meteorológmi nedospeli k definitívnemu záveru, že bude určite pekne, teplo a bez dažďa. Tak išla opera do stánku ŠD v Banskej Bystrici, ktoré naštudovanie aj pripravilo. Bol to možno zámer alebo náhoda, to už nevieme, ale určite to pomohlo scénografii, nakoľko premietanie a obrazy živých vĺn by sa minimálne v prvom dejstve kvôli reprodukcii na nádvorí zvolenského zámku stratili, keďže by nevyzneli pri ešte zapadajúcom slnku.
Táto prvotina od autora veľkej svetovej opery Carmen, bola napísaná v roku 1862 na objednávku. Operu Lovci perál zložil G. Bizet vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch pre parížske divadlo Théátre Lyrique a premiéru mala 30. septembra 1863. Toto dielo aj po 152 rokoch od svojho zrodu vždy oslovuje divákov a milovníkov opery na celom svete. Na rozdiel od slávnej opery Carmen, dýcha z tohto diela na nás diaľka orientu a to konkrétne Indie a Cejlonu (dnes Srí Lanka), krajín do ktorých bol vsadený aj dej tejto opery. Mladý Bizet bol v tej dobe dosť ovplyvnený autormi Féliciena Davida a Charlesa Gounoda, čo je samozrejme aj cítiť z hudby a melodickosti diela, ale nepochybne už vtedy vo veku dvadsiatich štyroch rokoch prekvapil svojím hudobno-dramatickým talentom, keď dokázal pod vplyvom veľkých autorov a vlastnej húževnatosti i talentu napísať také chytľavé lyrické melódie.
Na slovenskej opernej scéne zaznela táto opera po 86-tich rokoch, keď ju naposledy uviedlo SND v roku 1928, s mladým Jankom Blahom a ešte mladšou 23 ročnou Helenou Bartošovou v hlavnej úlohe Leily, kde môžeme spomenúť aj kuriozitu a to, že ju spievala v siedmom až ôsmom mesiaci tehotenstva. V susednom Česku bola v poslednej dobe uvedená v Národnom divadle Brno 22. júna 1996 a potom v Slezkom divadle v Opave pred dvoma rokmi vo februári 2012.
Libreto tejto opery napísali Michel Carré a Eugéne Cormon. Celý dej sa orientuje na tému priateľstva dvoch mužov. Nadira, ktorého stvárnil mladý Dušan Šimo a Zurgu v podaní Martina Popoviča. D. Šimo má síce pre tenorového hrdinu Nadira peknú farbu hlasu, ale vyspievať vysoké tóny (obzvlášť v hlavnej tenorovej árii I. dejstva) ho na premiére počuteľne stálo určitú námahu a vynechanie poslednej frázy v árii bolo rafinované. Martin Popovič ako Zurga spieval postavu vo svojej klasickej forme s mimoriadne veľkým nasadením, pri ktorom síce niekedy utrpela intonácia a frázovanie, ale Zurga určite nesklamal.
Dej opery sa odohráva v Indii. Konflikt medzi nimi zapríčiní brahmanská chrámová tanečnica Lejla, ktorej sa veľmi úspešne zhostila poľská sopranistka Katarzyna Mackiewiczová. Jej pekný znelý soprán, kantiléna a frázovanie presvedčili diváka o správnom výbere speváčky na túto úlohu. Jej éterický hlas sa vznášal aj doslovne ponad hlavy publika a po celej sále opery, pretože obe árie spievala na visiacej lavičke, vysoko nad scénou čo pôsobilo veľmi vznešene.
Podľa libreta sa do tanečnice zamilujú obaja. Odchádzajú na rodný ostrov Cejlon (dnes Srí Lanka), kam ale prichádza aj kňažka Lejla, ktorá je viazaná sľubom čistoty. Porušenie sľubu by znamenal pre ňu trest smrti. Ale Nadir sa so svojou láskou predsa len tajne stretne. Prekvapí ich žiarlivý Zurga a spolu s veľkňazom Nurabadom ich odsúdia na smrť. Postavu Nurabada stvárnil Ondrej Mráz a. h. veľmi prirodzene a jeho mohutný bas sa už od prvého vstupu na scénu rozliehal po sále. S ľahkosťou si poradil s celým partom svojej postavy, čo aj svedčí o profesionalite tohto umelca. Lejla prosí Zurgu o milosť pre Nadira a žiada ho, aby zlatý šperk odovzdal po jej smrti jej matke. Tento šperk jej venoval Zurga pred rokmi za záchranu svojho života. Toho ale ťaží svedomie a rozhodne sa pomôcť milencom utiecť. Nurabad si vypočuje ich dohovor a odsúdi samotného Zurgu k smrti.
Scéna je dielom Miriam Struhárovej, kostýmy navrhol Boris Hanečka a režisérsku taktovku držala nad celým dielom Andrea Hlinková. Myslím si, že scéna a kostýmy boli harmonické a ladili spolu, aj keď mi miestami pripomínali farebnou kombináciou – strieborná, čierna a občas biela Verdiho nemenované dielo s pred niekoľkých rokov. Šikmá plošina, nie vždy pôsobiaca bezpečne pre spevákov mi zase pripomína verziu z benátskej inscenácie divadla La Fenice (2000) a aby som bol úplný, tak projekcia mi zase pripomenula nedávno priemerovanú operu Lovcov Perál v Slezkom divadle v Opave (2012). Neviem či to bola náhoda alebo len inšpirácia, ale celkový dojem bol aj napriek tomu dobrý, aj keď na prostredie, v ktorom sa táto opera odohráva by som sa viac pohral s farebnosťou a nestagnoval na hliníkových fóliách.
A na záver ešte k dvom telesám. Zbor pod vedením zbormajstra Jána Prochádzku odviedol peknú prácu. Kompaktnosť, ktorej nie je čo vytknúť a miestami dokonca znejúca mohutnosť akoby viacčlenného zboru pôsobila naozaj hutným dojmom. Pozornosť členov zboru a sústredenosť priniesli zaslúžené ovocie, aj keď sa to občas vymklo na miestach, kde spievali len vyhradené hlasové skupiny. Tam by som možno trochu skrotil sólovo znejúce hlasy, aby nenarúšali svojou silou a niekedy nie čistou intonáciou kompaktnosť jednotlivých hlasových sekcií. Orchester pod dirigentskou paličkou Igora Bullu, ktorý sa mimochodom veľmi dobre vyrovnal s náročnou partitúrou bol kontinuálne prepojený so spevákmi na scéne a pôsobil isto až na sekciu lesných rohov, ktorým sa občas ako sa hovorí „nezadarilo“.
A čo dodať na záver. Myslím si, že niekoľko dlhých minút silného aplauzu v pozícii standing ovation hovoria za všetko. Táto opera má rozhodne šancu byť diváckym titulom a preto držím palce aj dramaturgii, aby sa tieto ich plány splnili.
